Divorastúce ruže.

Ťažko povedať odkedy existujú ruže. Najstaršie stopy vedú do treťohôr. Zo skamenelín zvyškov rastlín sa dá vychádzať z toho, že ruža rastie na našej Zemi aspoň 15 miliónov rokov.

Už v ranných dejinách hrala ruža významnú úlohu v kultovom živote východných národov, zvlášť v indoeurópskych kmeňoch. Za miesto pôvodu a zrodu ruže sa považuje stredná Ázia, odkiaľ sa rozšírila do Európy a Ameriky, do Číny a Indie a cez Stredomorie do severnej Afriky. Ešte aj dnes sa v týchto oblastiach stretneme so známymi druhmi divorastúcich ruží (naproti tomu na juh od rovníka ešte nikdy nebola objavená divorastúca ruža).

Ruža bola uznávaná za mimoriadny kvet už v starom Grécku. Z Grécka si priniesli osadníci ružu do severnej Afriky, na Sicíliu, do Španielska, Galie, Británie.

Kult ruže zažíval svoj rozkvet v dobách rímskych cisárov, počnúc Oktaviánom (44 pred Kr.). Obrovský dopyt po sviežich kvetoch sa nedal kryť ružami pestovanými v záhradách. Museli sa zakladať obrovské ružové sady. Najrozsiahlejšie ružové záhrady sa nachádzali v Paestume (južne od Salerna, pri Pompejach), v Palestrine (južne od Ríma), v Leporii. Celé lode naložené kvetmi ruží sa dovážali z Egypta. Rimania poznali aj skleníky, v ktorých sa ruže držali pod sklom a polievali teplou vodou, ktorou zároveň vykurovali domy. Za rimanov sa ruža stala symbolom pôžitkárstva a márnivosti.

Kresťania sprvoti nechceli o ruži príliš vedieť, lebo pre nich predstavovala pohanský symbol. Kvôli nedostatočnému dopytu ružové sady v prvých storočiach nášho letopočtu pomaly zanikali. Až počas 6. storočia sa ruža vyvinula na symbol čistoty a cudnosti. V rannom stredoveku vznikali chrámové okná, ktoré jasne ukazujú tvar ruže. Okolo roku 1050 zriadil pápež Lev IX. Zlatú ružu ako vyznamenanie za zvláštne zásluhy o cirkev. Od 11.storočia je známy ruženecmodlenie, ktoré dodnes pripomína zvláštne miesto kvetu v kresťanskej viere.

Pôvodné druhy divorastúcich ruží mali takmer všetky farby kvetov. Ruže našich šírok mali odtiene bielej a ružovej, ázijské divorastúce ruže pokrývali spektrum medzi žltou a červenou. Obidva pôvody sa zmiešali, keď sa okolo roku 1800 doviezli do Európy prvé ázijské ruže. Intenzívne šľachtiteľské úsilie v 19. storočí prinieslo míľniky na ceste k modernej záhradnej ruži.

Sekcie divých ruží a ich hybridov:

Bedrovníkolisté (Pimpinellifoliae)

Ruže galské (Gallicanae)

Šípové ruže (Caninae)

Karolínske ruže (Carolinae)

Škoricové ruže (Cinnamomeae)

Zrastenočnelkové ruže (Synstylae)

Čínske ruže (Chinensis)